Artist's Statement (Vyhlásenie umelca)

 The Beauty of Slovakia (Krásy Slovenska - Posuňte sa nadol pre slovenský preklad)

Few things are more tedious than the notes to an art exhibit. Thomas Wolfe lamented in The Painted Word (1975) that it’s not enough for an artist to produce anymore, he must have a theory to support his art. Compounding this is our common, well-founded, suspicion that the art in a show ought to speak for itself – if it needs written explanation, it has fundamentally failed. But, notes are expected these days – I wouldn’t want to offend anyone by skipping it, and perhaps I can answer a few questions of actual interest to you? I promise to try, and be brief. And, hey, I’ve been told I’m good with words, so who knows? This might be entertaining...

I was born in Philadelphia, PA in ’78. I remember little about it – we moved away when I was four. Travelling back as an adult, I felt it was more like someone else’s childhood home, forever a mystery. We moved to Hot Springs, Arkansas, in the American south, where it is warmer, the accents and politics are different, and the meat is mostly fried. If you’ve seen that show The Ozarks, you get the idea (if you haven’t, you must watch it! It’s excellent!).

My parents are both music teachers, although they came to it a bit differently. My father studied the violin as a passion while earning his PhD in psychology at U. Penn. He then taught for a time at Rutgers U, where he felt trapped in a heap of bad student essays, and colleagues he didn’t always like or respect. When he left, the best thing he got from the experience was a pension plan which still helps pay for his retirement. The second we moved to Hot Springs he set up a home studio to teach violin, which he still does today, at 80 years old (he also taught music for many years at Ouachita Baptist and Henderson Universities in Arkadelphia). Of course, he taught me violin as well, and with my two brothers we formed a piano string quartet.

My mother grew up in the snowy forests of Michigan, where her best friend was the family piano. She had dreams of becoming a lawyer, but her grandfather, who held the family money, convinced her, “if you don’t teach music, who will?”  It was a foolish argument, lots of people teach music, but it worked (in those days, a woman lawyer was scandalous). My parents met while students at the New England Conservatory of Music, in Boston. As I understand it, my father heard someone playing piano in his apartment building, and he needed an accompanist, so he knocked on her door. They’ve been playing together somewhere close to 57 years now.

Stephen Colbert defined art as a three-letter word for how to disappoint your parents, and he wasn’t wrong, although they did take it very well, and they’ve always supported me and my art (they’d be ones to talk if they didn’t, having devoted themselves to the penniless profession of classical music.) While I haven’t yet made a career of painting, my mom does enjoy showing people the pictures I send her on her Iphone. But, I wouldn’t be here today if not for my loving parents, and I owe them a debt that I can never fully repay, although I try.

I should also thank the many great art teachers I’ve learned from, all of whom were skilled, practicing artists who pushed me in the right direction: Heidi Means in elementary school, Donald Beal at Castle Hill in Truro, MA, Gary Burnley, Gwen Fabricant, and Swietlan “Nick” Kraczyna all at Sarah Lawrence College, Nan Freeman and Steven Gentile, at the SMFA, Jameel Parker, whom I assisted at Cambridge Rindge & Latin, Steven Locke at Mass Art, and Anthony Apesos at the Art Institute of Boston. It sounds a bit schizophrenic, but I hear all these people in my head when I paint.

Upon finishing school, I moved immediately to Slovakia, having already married a lovely and intelligent young Slovak woman. I taught art, literature and English conversation here in SNV for 15 years, first at the Business Academy, and then at Javorova, as well as a couple private schools. I took a break from teaching, serendipitously right as the Covid pandemic started, in order to devote my time to painting and an extended nature therapy, exploring daily in Slovak Paradise. Now, at the close of fifteen years, I find myself being called back to America, to the arms of another beautiful, intelligent young woman. It’s come as a bit of a surprise, but what can I do? Say no to a beautiful, smart young woman? So, I’ll be here less often than I’d like, but I’m certainly never leaving Slovakia for good, I’ll always be a frequent visitor, and Slovakia will always hold a special place in my heart.

What about the art? Well, quite simply, when I see something I like, I try to recreate it – to capture whatever elements of beauty which inspire me. I don’t simply copy, I interpret – that’s what separates the human eye and hand from that of a camera. Even though I often paint from my photos, and I try for a reasonable amount of realism, I am not a “photorealist” painter. That’s a branch of postmodern practice the likes of which Tom Wolfe would roll his eyes at, where, much like Andy Warhol, the artist tries to distance himself from what he makes, reducing his process to a mechanical reproduction of a photo, usually involving a projector shining on the canvas. I work from photos I take, because lugging an easel around in the woods or up a mountain isn’t practical.

There are some really great photorealist painters worth looking up like Robert Gniewek, Chuck Close, and Robert Cottingham. Then there are some even better “hyperrealist” sculptors like Carole Feuerman, Duane Hanson, and John de Andrea. I have a lot of respect for these artists, but that’s not what I’m trying to do. I hope to incorporate some individual expression and interpretation into my works, be it through the color palette, the line gesture, the composition and proportions. I stand back with all my works and try to ask myself not “does this look identical?” but, “does this look nice? How could it look better?” My goal is not contemporary social commentary, it’s just beauty. If it’s beautiful, that’s enough for me.

Why beauty? It’s become a bit of a buzzword lately in the art community, especially after Scott Burdick (a far better painter than I – look him up!) produced a realist manifesto of sorts on Youtube (it’s still there!), The Banishment of Beauty, where he makes some good points. But, the crux of his argument, that art may no longer be beautiful to be respected in contemporary art, is simplistic, if not wholly incorrect. The reality is, modern artists have conducted so many artistic experiments since the start of the 20th century, it’s easy to cherry-pick and make any kind of argument you want. I recently visited the Warhol museum in Medzilaborce (finally, after 15 years!) and I was struck by the beauty of his later works, especially his portraits, which no one ever talks about. They’re so much more impressive than the soup cans – and also far more reminiscent of Matisse’s collages than mass consumerism, which, again, no one talks about. But, that’s the reason so many celebrities wanted Warhol to make their portraits; it wasn’t because of his connection to the postmodern philosophies of Foucault and Derrida, it was because Warhol understood and valued beauty.

Beauty is valuable in our daily lives, and since the paintings I make are intended to sit on walls in people’s homes, I try to present glimpses of beautiful places worth remembering and enjoying (and preserving – no one remembers now, but the first artists to focus solely on nature were the 19th C. French Barbizon masters, Rousseau, Troyon, Millet, et al., all of whom advocated politically for the protection of national parks. Their work, and any painting showcasing the beauty of nature, is just as political as the cartoons you read in newspapers). My works are reminders that there is a world outside that is fantastic, mesmerizing, and lovable. To me, beauty is simply another word for lovable, they’re two sides to the same coin. And I agree with Roger Scruton that we ignore one to the detriment of the other.

Beauty has been maligned in our modern world, in that people assume it to be of a superficial sort that can be created with the right style clothes, hair, and cosmetics, and of course a regimen of plastic surgery. This is not beauty, this is fashion. Fashion can enhance beauty, but is not necessary. The only absolute necessity for beauty is morality. If you doubt me, watch an episode of Killing Eve. The main character spends her days shopping, flirting, lying with ease, getting her perfect blonde hair done, and killing an endless line of innocent people of all ages – some for work, but many simply for the pleasure of looking in their eyes as they die. She enjoys what she does, and the result is a revolting monster of a human being, so ugly inside that her fancy clothes and perfect physique become irrelevant. Beauty in people requires the interior quality of morality, and everything that goes with that, and nothing else. To be beautiful is to be respectable – people too often confuse respect with fear, but real respect has nothing to do with fear, it’s all about love.

As with people, so it is with art. Every work of beauty is meant to be loved, shared, and appreciated with others. We create things that are precious so that people will want to preserve them––to remind us that so many other things are worth preserving: the world we live in, the people and society around us, the relationships we build with each other, our history and culture. It’s a testament that life is worth living, despite all the brutality and catastrophe we witness daily. Art is essentially a process gift making and giving, and provides us with hope. Each piece of art is an offering and, in its own way a servant to the viewer – it serves a function and a purpose, the same way a cup of water or a pencil serves you – or the way a frame protects an artwork (I'm paraphrasing Emerson). Every form of service is fundamentally moral, and I do believe art can and should be moral. And the keys to a moral artwork are honesty and authenticity – does the work present its subject honestly? And is this subject dear to the artist’s heart, or is he merely trying to get famous quickly? This question defines the difference between originality and gimmickry. There’s your theory if you needed it.

And that leads me to the question, in 2022, when one country, Russia, under the control of a brutal dictator, decides to invade and violate the peace, integrity, and well-being of its neighbor, Ukraine, what can I do about it? As an artist? With just a paint brush? And it upsets me that I cannot do more, because I have been moved to tears repeatedly by the many stories I’ve heard and witnessed as this maddening situation continues to worsen. That’s why I have chosen to donate half the proceeds of this art show to those displaced by war, our neighbors who have lost everything, in the most traumatic, most shocking and harrowing way possible. If my art can be of service to them as well as to you, the viewer, then I’ve accomplished something positive, and I can then feel proud, even if I’m just an amateur art aficionado, and that’s all I might ever be(?).

So, which artists inspire me? There are too many to count. There are thousands of excellent artists, and I have somewhere around 90,000 different artists saved on my computer. If you’re looking to get inspired, my advice is start with all the big names in art history, and then go to museums, and write down the names of any artists you like – that’s one thing I hate about modern society, we all love and rely on art constantly, but we never give it any credit. We don’t know any of the people who design the things we wear, use, and sit on, but where would we be without them? Another tactic for inspiration would be to check my blog, The 100 Greatest Women Artists - who aren't often mentioned in the history books, nor in museums, but definitely deserve to be.

But, if you don’t have time for that, and you’re looking for great art teachers, I recommend Stan Prokopenko for drawing, and James Gurney for painting. Both are master artists with channels on Youtube. They have genius technique, a wealth of knowledge, and great video editing skills to keep their lessons short, focused, well-paced, and easy to understand. Everyone thinks of Bob Ross as the great painting teacher, but he’s not, as much as I love his personality. Bob Ross was a one-trick pony who endlessly copied the same painting over and over, and his drawing skills were lacking. James Gurney is the real deal, he actually goes outside and paints from life. He’s a master of color, draftsmanship, and composition, and can teach you so much about all these things if you simply read his blog and follow his videos.

Another interesting question I once got, "What goes on in your head while you create?" I think the person was hoping to hear how I feel so relaxed and at peace. I told her, I mostly think to myself, “Fix it! Fix it! Fix it!” And that’s art, too. It’s a process of making mistakes and trying to repair them, which is actually great, because it’s one of the few things in life I can do, and have some control over. Think of all the things we have no control over – illness, the economy, inflation, meteors, climate change. Floods. Putin. It’s all very frightening and frustrating. With art, I present myself with a problem I actually can fix, and I do get a moment of peace in the end, when the artwork is good enough, and I call it done. And I come to that point when continued effort no longer improves the work. It’s the moment I recognize it will never be perfect, so I must shrug my shoulders and simply allow the piece to be a painting, or a drawing, or whatever. 

Are you still reading this? You got this far? Omg, wow! Thank you! Ok, I’m done, if the opening’s still going on, go get something to drink, have a snack, go have fun! Go look at the pictures and ask yourself – which of these do I like best and why? Which do I like least and why? What’s wrong with it? Anthony Apesos taught me – always ask yourself what you can learn from an artwork. Look at it until it’s boring, and then keep staring until it gets interesting again. Ask yourself how it was made, what was the process? Learn to look at art that way, and you also begin to learn about yourself. Now, go! Have fun, and thank you so much for coming.

Krásy Slovenska

Len málo vecí je nudnejších ako poznámky k umeleckej výstave a málokedy čítam bulletiny na výstavách. Thomas Wolfe v knihe The Painted Word (1975) lamentoval nad tým, že umelcovi už nestačí len tvoriť, musí mať aj teóriu, ktorou svoje umenie podporí. K tomu sa pridáva naše bežné, dobre odôvodnené podozrenie, že umenie na výstave by malo hovoriť samo za seba - ak potrebuje písomné vysvetlenie, zásadne zlyhalo. V dnešnej dobe sa ale poznámky očakávajú - nerád by som niekoho urazil tým, že by som ich vynechal, a možno vám odpoviem na niekoľko otázok, ktoré vás skutočne zaujímajú. Sľubujem, že sa pokúsim a budem stručný. A, áno, hovorili mi, že to so slovami viem, takže kto vie? Možno to bude zábavné...

Narodil som sa vo Philadelphii v roku 1978. Nepamätám si toho veľa - presťahovali sme sa, keď som mal štyri roky. Keď som tam cestoval ako dospelý, mal som pocit, že je to skôr domov niekoho iného z detstva, večné tajomstvo. Presťahovali sme sa do Hot Springs v Arkansase na americkom juhu, kde je teplejšie, prízvuk a politika sú iné a mäso sa väčšinou smaží. Ak ste videli ten seriál The Ozarks, pochopíte (ak nie, musíte si ho pozrieť! Je vynikajúci!).

Moji rodičia sú obaja učitelia hudby, hoci k tomu prišli trochu inak. Môj otec študoval husle ako svoju vášeň, keď získaval doktorát z detskej psychológie na Pennsylvánskej univerzite. Potom istý čas učil na Rutgers U, kde sa cítil uväznený v hromade zlých študentských esejí a kolegov, ktorých nemal vždy rád alebo si ich nevážil. Keď odišiel, to najlepšie, čo mu táto skúsenosť priniesla, bol dôchodkový plán, ktorý mu dodnes pomáha platiť dôchodok. Keď sme sa presťahovali do Hot Springs, zriadil si domáce štúdio na vyučovanie hry na husle, ktorému sa venuje dodnes, keď má 80 rokov  (dlhé roky vyučoval hudbu aj na univerzitách Ouachita Baptist a Henderson v Arkadelphii). Prirodzene, že aj mňa učil hrať na husliach a s mojimi dvoma bratmi sme vytvorili klavírne sláčikové kvarteto.

Moja mama vyrastala v zasnežených lesoch Michiganu, kde bol jej najlepším priateľom rodinný klavír. Snívala o tom, že sa stane právničkou, no jej starý otec, ktorý držal rodinné peniaze, ju presviedčal: "Ak nebudeš učiť hudbu ty, kto bude?"  Bol to hlúpy argument, veľa ľudí učí hudbu, ale fungoval (v tých časoch bola žena právnička škandalózna). Moji rodičia sa spoznali počas štúdia na New England Conservatory of Music v Bostone. Ako som pochopil, otec počul, že v jeho bytovom dome niekto hrá na klavíri a on potrebuje sprievod, tak zaklopal na jej dvere. Hrajú spolu už niečo okolo 57 rokov.

Stephen Colbert definoval “art” ako trojpísmenkové slovo pre to, ako sklamať svojich rodičov, a nemýlil sa, hoci oni to vzali veľmi dobre a vždy ma a moje umenie podporovali (čo nie je žiadnym prekvapním, pretože taktiež uprednostnili umenie pred kariérou v nejakom biznise). Hoci som kariéru maliara ešte neurobil, moja mama rada ukazuje ľuďom obrázky, ktoré jej posielam cez svoj Iphone. Nebyť ale mojich milujúcich rodičov, nebol by som tu dnes a mám voči nim dlh, ktorý nikdy nemôžem úplne splatiť, hoci sa o to snažím.

Mal by som tiež poďakovať mnohým skvelým učiteľom umenia, od ktorých som sa učil, všetci boli skúsení, praktickí umelci, ktorí ma posúvali správnym smerom: Heidi Meansovej na základnej škole, Donaldovi Bealovi na Castle Hill v Truro, MA, Garymu Burnleymu, Gwen Fabricantovej a Swietlanovi "Nick" Kraczynovi na Sarah Lawrence College, Nan Freemanovej a Stevenovi Gentilemu na SMFA, Jameelovi Parkerovi, ktorému som asistoval na Cambridge Rindge & Latin, Stevenovi Lockemu na Mass Art a Anthonymu Apesosovi na Art Institute of Boston. Znie to trochu schizofrenicky, ale všetkých týchto ľudí počujem v hlave, keď maľujem.

Po skončení školy som sa okamžite presťahoval na Slovensko, už predtým som sa oženil s krásnou a inteligentnou mladou Slovenkou. Pätnásť rokov som tu v SNV učil výtvarnú výchovu, literatúru a anglickú konverzáciu, najprv na Obchodnej akadémii, potom na Javorovej a tiež na pár súkromných školách. Od vyučovania som si dal prestávku zhodou okolností práve v čase, keď sa začala pandémia Covid, aby som sa mohol venovať maľovaniu a rozšírenej terapii prírodou, pričom som denne objavoval Slovenský raj. Teraz, na sklonku pätnástich rokov od začiatku môjho pobytu na Slovensku, ma to volá späť do Ameriky, do náručia ďalšej krásnej, inteligentnej mladej ženy. Trochu ma to prekvapilo, ale čo sa dá robiť. Odmietnuť krásnu, inteligentnú mladú ženu? Takže tu budem menej často, ako by som chcel, ale určite nikdy neodídem zo Slovenska natrvalo, vždy budem častým návštevníkom a Slovensko bude mať vždy špeciálne miesto v mojom srdci.

A čo umenie? Jednoducho, keď vidím niečo, čo sa mi páči, snažím sa to stvárniť - zachytiť všetky prvky krásy, ktoré ma inšpirujú. Nekopírujem, ale interpretujem - to je to, čo odlišuje ľudské oko a ruku od fotoaparátu. Hoci často maľujem podľa svojich fotografií a snažím sa o primeranú mieru realizmu, nie som "fotorealistický" maliar. To je odnož postmodernej praxe, nad ktorou by Tom Wolfe prevrátil oči, kde sa umelec podobne ako Andy Warhol sa snaží dištancovať od toho, čo tvorí, a redukuje svoj proces na mechanickú reprodukciu fotografie, zvyčajne s projektorom svietiacim na plátno. Pracujem s fotografiami, ktoré urobím, pretože nosiť so sebou stojan do lesa alebo na hory nie je praktické.

Existuje niekoľko naozaj skvelých fotorealistických maliarov, ktorých sa oplatí sledovať, napríklad Robert Gniewek, Chuck Close a Robert Cottingham. Potom sú tu ešte lepší "hyperrealistickí" sochári ako Carole Feuerman, Duane Hanson a John de Andrea. Týchto umelcov si veľmi vážim, ale o to sa nesnažím. Dúfam, že do svojich diel vnesiem nejaký skutočný výraz a interpretáciu, či už ide o farebnú paletu, gesto línie, kompozíciu a proporcie. Pri všetkých svojich dielach sa zastavujem a snažím sa pýtať nie "vyzerá to identicky?", ale "vyzerá to pekne? Ako by to mohlo vyzerať lepšie?" Mojím cieľom nie je súčasný spoločenský komentár, je to len krása. Ak je to krásne, stačí mi to.

Prečo krása? V poslednom čase sa to stalo v umeleckej komunite trochu módnym slovom, najmä po tom, čo maliar Scott Burdick (oveľa lepší maliar ako ja - vyhľadajte si ho!) vytvoril na Youtube akýsi realistický manifest (stále je tam!), The Banishment of Beauty (Vyhnanie krásy), kde uvádza niekoľko dobrých bodov. Ale podstata jeho argumentu, že umenie už nesmie byť krásne, aby bolo rešpektované v súčasnom umení, je zjednodušená, ak nie úplne nesprávna. Skutočnosť je taká, že moderní umelci od začiatku 20. storočia uskutočnili toľko umeleckých experimentov, že je ľahké vyberať si z nich čerešničky a vytvoriť si akýkoľvek argument. Nedávno som navštívil Warholovo múzeum v Medzilaborciach (konečne, po 15 rokoch!) a bol som ohromený krásou jeho neskorších diel, najmä jeho portrétov, o ktorých nikto nikdy nehovorí. Sú omnoho pôsobivejšie ako polievkové plechovky - a tiež omnoho viac pripomínajú Matissove koláže ako masový konzum, o ktorom opäť nikto nehovorí. Ale to je dôvod, prečo toľko celebrít chcelo, aby ich Warhol portrétoval; nebolo to kvôli jeho spojeniu s postmodernými filozofiami Foucaulta a Derridu, ale preto, že Warhol rozumel kráse a oceňoval ju.

Verím však, že krása je v našom každodennom živote cenná, a keďže obrazy, ktoré tvorím, sú určené na steny v ľudských domovoch, snažím sa predstaviť si pohľady na krásne miesta, ktoré stoja za to, aby sme si ich pripomínali a tešili sa z nich a chránili ich. Dnes si na to už nikto nespomína, ale prvými umelcami, ktorí sa zameriavali výlučne na prírodu, boli francúzski barbizonskí majstri 19. storočia, Rousseau, Troyon, Millet a ďalší, ktorí sa politicky zasadzovali za ochranu národných parkov. Ich diela a všetky maľby zobrazujúce krásy prírody sú rovnako politické ako karikatúry, ktoré čítate v novinách). Moje diela pripomínajú, že vonku je svet, ktorý je fantastický, fascinujúci a milý. Pre mňa je krása jednoducho iné slovo pre milé, sú to dve strany tej istej mince. A súhlasím s Rogerom Scrutonom, že jedno ignorujeme na úkor druhého.

Krása je v našom modernom svete znevažovaná, pretože ľudia ju považujú za povrchnú, ktorú možno vytvoriť správnym štýlom oblečenia, účesov a kozmetiky, a samozrejme, režimom plastickej chirurgie. To nie je krása, to je móda. Móda môže krásu umocniť, ale nie je nevyhnutná. Jedinou absolútnou nevyhnutnosťou krásy je morálka. Ak o tom pochybujete, pozrite si epizódu seriálu Vražedná Eva. Hlavná hrdinka trávi dni nakupovaním, flirtovaním, ľahkým klamaním, úpravou dokonalých blond vlasov a zabíjaním nekonečného radu nevinných ľudí všetkých vekových kategórií - niektorých kvôli práci, ale mnohých len pre potešenie z pohľadu do ich očí, keď zomierajú. To, čo robí, ju baví a výsledkom je odporné ľudské monštrum, ktoré je vo vnútri také škaredé, že jej luxusné šaty a dokonalá postava strácajú význam. Krása u ľudí si vyžaduje vnútornú kvalitu morálky a všetko, čo k nej patrí, a nič iné. Byť krásny znamená byť úctivý - ľudia si príliš často mýlia úctu so strachom, ale skutočná úcta nemá so strachom nič spoločné, ide o lásku.

Ako je to s ľuďmi, tak je to aj s umením. Každé krásne dielo je určené na to, aby sme ho milovali, zdieľali a oceňovali s ostatnými. Vytvárame veci, ktoré sú vzácne, aby ich ľudia chceli zachovať - aby nám pripomínali, že stojí za to zachovať aj mnohé iné veci: svet, v ktorom žijeme, ľudí a spoločnosť okolo nás, vzťahy, ktoré si budujeme medzi sebou, našu históriu a kultúru. Je to svedectvo o tom, že život stojí za to žiť, napriek všetkej brutalite a katastrofám, ktorých sme denne svedkami. Umenie je v podstate procesom vytvárania a dávania daru a poskytuje nám nádej. Každé umelecké dielo je ponukou a svojím spôsobom slúži divákovi - plní svoju funkciu a účel, rovnako ako vám slúži šálka vody alebo ceruzka - alebo ako rám chráni umelecké dielo. Každá forma služby je v podstate morálna a ja verím, že umenie môže a malo by byť morálne. A kľúčom k morálnemu umeleckému dielu je úprimnosť a autenticita - prezentuje dielo svoju tému čestne? A je táto téma umelcovi blízka, alebo sa chce len rýchlo presláviť? Táto otázka definuje rozdiel medzi originalitou a trikom. Tu je vaša teória, ak ste ju potrebovali.

A to ma vedie k otázke, čo v roku 2022, keď sa jedna krajina, Rusko, pod kontrolou brutálneho diktátora, rozhodne napadnúť a narušiť mier, integritu a blahobyt svojho suseda, Ukrajiny, môžem s tým urobiť? Ako umelec? Len štetcom? A mrzí ma, že nemôžem urobiť viac, pretože ma opakovane dohnalo k slzám množstvo príbehov, ktoré som počul a ktorých som bol svedkom, keď sa táto šialená situácia stále zhoršovala. Preto som sa rozhodol venovať polovicu výťažku z tejto umeleckej výstavy ľuďom vysídleným vojnou, našim susedom, ktorí prišli o všetko, a to tým najtraumatickejším, najšokujúcejším a najotrasnejším spôsobom. Ak moje umenie môže byť užitočné pre nich, ako aj pre vás, divákov, potom som dosiahol niečo pozitívne a môžem sa cítiť hrdý, aj keď som len amatérsky milovník umenia, a to je všetko, čím kedy budem.

Ktorí umelci ma teda inšpirujú? Je ich príliš veľa na to, aby som ich spočítal. Existujú tisíce vynikajúcich umelcov a ja mám v počítači uložených niekde okolo 90 000 rôznych umelcov. Ak sa chcete inšpirovať, radím vám, aby ste začali so všetkými veľkými menami v dejinách umenia a potom chodili do múzeí a zapisovali si mená všetkých umelcov, ktorí sa vám páčia - to je jedna vec, ktorú na modernej spoločnosti neznášam, všetci milujeme umenie a neustále sa naň spoliehame, ale nikdy mu neprikladáme žiadnu váhu. Nepoznáme nikoho z ľudí, ktorí navrhujú veci, ktoré nosíme, používame a na ktorých sedíme, ale kde by sme bez nich boli? 

Ak však na to nemáte čas a hľadáte skvelých učiteľov umenia, odporúčam vám Stana Prokopenka na kreslenie a Jamesa Gurneyho na maľovanie. Obaja sú majstri umelci s kanálmi na Youtube. Majú geniálnu techniku, bohaté vedomosti a skvelé schopnosti strihu videí, vďaka ktorým sú ich lekcie krátke, sústredené, dobre podané a zrozumiteľné. Všetci si myslia, že Bob Ross je skvelý učiteľ maľovania, ale nie je to tak, ako mám rád jeho osobnosť. Bob Ross bol jednoliaty poník, ktorý donekonečna kopíroval tú istú maľbu dokola a jeho kresliarske schopnosti boli nedostatočné. James Gurney je skutočná osobnosť, skutočne chodí von a maľuje skutočný svet. Je majstrom farieb, kresby a kompozície a o všetkých týchto veciach vás môže veľa naučiť, ak si jednoducho prečítate jeho blog.

Ďalšia zaujímavá otázka, ktorú som raz dostal, je, čo sa vám deje v hlave, keď tvoríte? Myslím, že ten človek dúfal, že sa dozvie, ako sa cítim, keď som uvoľnený a pokojný. Povedal som jej, že si väčšinou myslím: "Oprav to! Oprav to! Oprav to!" A to je tiež umenie. Je to proces robenia chýb a snahy o ich nápravu, čo je vlastne skvelé, pretože je to jedna z mála vecí v živote, ktoré môžem opraviť a nad ktorými mám určitú kontrolu. Spomeňte si na všetky veci, ktoré nemáme pod kontrolou - choroby, ekonomiku, infláciu, meteory, klimatické zmeny. Povodne. Putin. Je to všetko veľmi desivé a frustrujúce. Pri umení si predkladám problém, ktorý skutočne môžem vyriešiť, a na konci, keď je dielo dostatočne dobré, zažívam chvíľu pokoja a nazývam ho hotovým. A prichádzam k tomu bodu, keď pokračujúce úsilie už dielo nezlepšuje. Je to moment, keď si uvedomím, že nikdy nebude dokonalé, takže musím pokrčiť plecami a jednoducho dovoliť, aby dielo bolo maľbou, kresbou alebo čímkoľvek iným. 

Ešte stále to čítate? Dostali ste sa až sem? Omg, wow! Ďakujem! Dobre, skončil som, ak vernisáž ešte pokračuje, choďte si dať niečo na pitie, niečo na zahryznutie, choďte sa baviť! Choďte si pozrieť obrázky a spýtajte sa sami seba - ktorý z nich sa mi páči najviac a prečo? Ktoré sa mi páčia najmenej a prečo? Čo je na nich zlé? Anthony Apesos ma naučil - vždy sa pýtajte, čo sa môžete z umeleckého diela naučiť. Pozerajte sa naň dovtedy, kým vás nezačne nudiť, a potom sa naň pozerajte dovtedy, kým nezačne byť opäť zaujímavé. Pýtajte sa sami seba, ako bolo vytvorené, aký bol proces? Ak sa naučíte pozerať na umenie týmto spôsobom, začnete sa učiť aj o sebe. A teraz choďte! Bavte sa a ďakujem, že ste prišli.